Pýtam sa PREČO veľakrát počas dňa... (stále sa divím, že ma to ešte baví)
Pýtam sa aj teraz večer, keď si púšťam hudbu, ktorá ma vracia späť... späť k pocitom, udalostiam, myšlienkam... predtým.
Počas života je tak veľa udalostí a ľudí, ktorí nám prejdu pomedzi prsty... a predsa len pár z nich si vydobije zvláštne miesto v našom srdci, v našich myšlienkach. Nech sa nad tým zamýšľam akokoľvek dlho, akokoľvek intenzívne, prehadzujem dojmy a myšlienky z každej strany, aj tak na tú záhadu asi nikdy neprídem.
PREČO???
Poznám ľudí roky, poznám ľudí mesiace, stretávam sa s nimi každý deň a hľa - prekvapenie - nič. Veľké nič. To je to, čo po nich zostane, keď ich už vo svojom živote nevidím. Žiadna ľútosť, žiadne pocity, spomienky, dojmy...
Je náhoda, že poznám človeka pár dní, týždňov a hľa - zázrak. Nejakým záhadným spôsobom zostaneme v kontakte, príp. sa stále chtiac-nechtiac stretávame, myslíme na seba atď.
Ak sme ešte stále takí naivní a myslíme si, že takéto veci sa dejú len tak - náhodou, veľmi nás ľutujem.
To je niečo podobné, ako myslieť si, že človek, ktorý trpí nejakou chorobou, príp. sa narodil postihnutý, alebo musí zomrieť mladý, či nemá jednoducho "štastie" v živote, či ma príliš veľa "šťastia" v živote, je všetko iba náhoda.
No každopádne každý vo svojom poznaní musí dospieť raz ku skutočnej "pravde", nech je to akoukoľvek cestou...
Mňa štve momentálne otázka existencie vzťahov tzv. platonických, kde dvaja ľudia majú medzi sebou veľmi silný, intenzívny, nazvime to, duchovný vzťah, prepojenie, resp. sú spojení putom, ktoré nie je v moci žiadneho z nich pretrhnúť. A to aj potom, čo si všetky veci vyjasnili a pobrali sa každý svojou vlastnou cestou. Majú svoj vlastný život, častokrát dosť ďaleko, aby sa dlhú dobu nevideli - a čuduj sa svete, zrazu sa vidím, že mu po dlhej dobe píšem... "...nechcela som ti odpovedať na mail, ale zase sa mi s tebou snívalo a tak sa jednoducho nedá ti nenapísať". A on mi v tú minutu odpisuje, pretože je "náhodou" na nete, že je rád, že sme...
No čo už na to povedať... ľudia, ktorí nemôžu spolu žiť, pretože by spolu padli do pekla, ale musia byť "spolu", či chcú, či nechcú. A čo ich partneri? Je to podvod? Byť stále s niekym, hoci aj "len " v myšlienkach?
Opäť sa pýtam: Prečo...?
Komentáre
rybicka
ps. inac vyjadrila si presne moje pocity, dakujem ;)
vies rybka
:-)
vsetkym
Nenapadá ma nič iné, len skonštatovať, že nech si myslíme, ža akokoľvek perfektne vieme ovládať svoj život, sme pekne naivní. Akí sme bezmocní pri niektorých tajomstvách života, ako sa nevieme brániť, ako nám nezostáva nič iné - len plávať s prúdom. (poniektorí)
Ja, ako správna rybicka sa to poctivo ucim, ako co najmenej narážať na skaly a ostré konáre, ktoré číhaju všade pozdĺž prúdu. To ani nehovorím, čo je to za fuška, keď plávam proti prúdu. (s obľubou prevádzam celkom často:))
Snažím sa veriť tomu, že je na to važny dôvod, ked dvaja ľudia nemôžu byť spolu v tomto živote, všetko spolu súvisí a určite je karmický dôvod na tento spôsob "výchovy" našej duše.
Každopádne viem vždy celkom presne, kedy je MU dobre a kedy ma depku a vždy to budem vedieť, pretože ja to s ním cítim rovnako (a nemusíme si písať ani žiadne maily)